Túto poviedku som napísal v roku 2007.
Vyhral som s ňou na súťaži medzi mladými spisovateľmi.
Mal som vtedy 13 rokov a ťažké srdce na svet.
Vtedy som možno trpel a svet sa mi zdal ako smutné a strašné miesto pre život ale dnes už chápem, že svet
nie je čiernobiely. Nie je len dobrý a zlý ale začal som cítiť tie tiene, tie tmavšie a bledšie miesta.
Prajem vám ničím nerušené čítanie.
Bola veľmi tmavá noc. Jediné svetlo vydával mesiac.
Bol práve v splne.
Kráčal som alejou stromov, ktoré vyzerali ako obri pri-
chystaní na útok. No moje oči nevideli okrem
cesty vôbec nič - boli zaslepené cieľom tejto
noci. Bolo mi zima, čo podnietilo moju už aj
tak dosť vynervovanú myseľ ešte viac nadá-
vať na okolitý svet. Zima silnela a
silnela,
vyčerpávala ma. Bol som na pokraji síl, ale
už som sa tam nechcel vrátiť. A keby som sa
aj vrátil, už by som aj tak nestihol prísť
včas, takže mi nič iné nezostávalo, len ísť
dalej. Zvuky som vnímal len povrchne, tak-
mer vôbec.
Do svojho
železného, ukrivdeného a po-
nižovaného srdca už nikoho nevpustím.
Mohla by z toho znova vzísť len nenávisť.
Srdce bolo ňou preplnené, nepociťoval som
v ňom žiadne pocity lásky a dobra. Rozmýš-
ľal som nad svojím doterajším životom, aj
nad životom v budúcnosti, nad svojím teraj-
ším rozhodnutím odísť z detského domova.
Nemal som tam už nikoho blízkeho, nikoho,
kto by mi mohol pomôcť. Všetci, ktorých som
mal rád, už odišli, vlastne si ich zobrali ro-
diny, no mňa nie. Zostal som tam s hrstkou
svojich nepriatešov, ktorí mi neustále robili
zle. Bili ma, šikanovali, vysmievali sa mi,
hoci na tom boli rovnako ako ja. Odišiel som
odtiaľ, nehodlám sa tam vrátiť. Nikdy.
Aleja stromov
sa skončila a nasledovalo pole,
ktoré sa v tejto víchrici nebezpečne
ktoré sa v tejto víchrici nebezpečne
skláňalo k zemi, mohlo by sa stať, že vietor
poláme klasy a zmrazí ich zima. Hned za
mestom bola dedinka, síce malá, ale určite
ma tam niekto prichýli. Vpred. Všetku po-
slednú silu som dal do behu, uháňal som,
ako som mohol, vedom už cítil teplo domo-
va, a kedsom videl, že z komínov sa valí
dym, dodalo mi to trošku sily. V tom som si
to uvedomil. V tom som si
to uvedomil. Ked im poviem odkiaľ som, dajú
ma späť do detského
domova. Naivná túž-
ba ... Sily ma už opustili a pred dedinou som
omdlel.
ba ... Sily ma už opustili a pred dedinou som
omdlel.
Tma. Tma v mojom
vnútri aj v mojich
očach. Strašidelná tma. No zrazu sa na kon-
ci tmy (ak má tma nejaké rozmery) rozsvie-
tilo svetielko, také malé, že by ste si ho ani
nevšimli, a predsa tam bolo. Približovalo sa,
presvecovalo tmu. Potom som začl hlas,
veľm slabý, nevedel som, či mužský alebo
ženský, jednocuho hlas. Ako sa svetlo približova-
lo, hlas silnel. Postupne som rozoznával, že
nehovorí, ale spieva. Zo spevu sa šírilo teplo.
Ten spev je nádherný, uvedomil som si, aj
ked som nepoznal slová. Znela lahodne, ako-
by spieval maličký vtáčik svoju najkrajšiu
pesničku. Spev naplňal moje vnútro teplom.
Spev silnel, až som mal pocit, že mi niekto
spieva do ucha.
Svetlo a spev
sa doplňali, Mäkké, žiarivé
svetlo už zaplňalo takmer celý môj obzor.
Spev krásnel, bola to najkrajšia pesnička,
akú som kedy poèul. Zrazu sa stalo čosi ne-
čakané. K spievajúcemu hlasu sa pridal dal-
ší, neskôr další, postupne ich bol nekonečný
zbor. Spievali a vkladali mi do srdca pokoj
a lásku, silu, ktorá mi chýbala. Postupne
som odpustil všetkým svojim nepriateľom.
Žiarivosť svetla a nádheru spevu som už
nevládal vydržať.
Vtom ma treslo po
bruchu, niekoľko ráz.
Tahalo ma to
naspäť k životu, počul som
čísi krik a panický strach v jeho hlase. Trha-
lo mi dušu, že musím opustiť tento pokoj,
ale podvolil som sa, nadýchol som sa a všet-
ko sa vrátilo do normálneho života. Cítil
som pokoj i novú silu do života. Otvoril som
oči a zistil som, že ma vezú v sanitke a že
všetci sú zo mňa vystrašení.
Potom som
upadol do opätovného bezve-
domia a zobudil som sa až na nemocniènom
lôžku. Stálo okolo mòa plno ľudí, dokonca aj
deti z detského domova, ktoré odišli. Aj ľu-
dia, ktorých som v živote nevidel. Okolo
postele plno kvetov a darčekov. Stále som
však nevedel, čo sa stalo. Až neskôr som sa
dozvedel, že som prekonal klinickú smrť.
Ďakujem.
krásne ♥
OdpovedaťOdstrániťDokážeš zaujmout.
OdpovedaťOdstrániťEšte som nečítala, určite prečítam. Follow už len za tie super komenty u mňa ;)
OdpovedaťOdstrániťNa tvoj blog som narazial náhdone, básen som si prečítala celučičkú celú, jediné čo môžem povedať WOW! mimochdom som tvoj new follower (:
OdpovedaťOdstrániťAmazing :* <3
OdpovedaťOdstrániťD.
aaa to je tak úžasný..!!!
OdpovedaťOdstrániťmoc se mi líbí tvůj blog!!!
http://goldengrasszn.blogspot.com/
čudujem sa, že si mal tak málo rokov, keď si to napísal. talent ;)
OdpovedaťOdstrániťtoto napísať v 13? klobúk dole
OdpovedaťOdstrániťEj Ej ja som nečakal toľko pozitívnych reakcíí. Berem to teda tak, že v písaní poviedok by som mal pokračovať :)Všetkým Vám dakujem za krásne komentáre a dúfam že sem ešte prídete. Ja som si vás tuším všetkých dal sledovať :D
OdpovedaťOdstrániťWau dobrý :) V mezi 13-14 jsem taky napsala pár povídek, ale nikomu jsem je nikdy nedala přečíst :D Líbí se mi, že jsem po dlouhý době zas narazila na zajímavej blog ;) Těším se na další příspěvky.
OdpovedaťOdstrániťhttp://missnothingfashion.blogspot.com/
dřív jsem taky psala povídky :) krásný blog :))
OdpovedaťOdstrániťUrčite v tom pokračuj :) Krásna poviedka...a tá fotka na konci je super..aj s tým originálnym tričkom :D :)
OdpovedaťOdstrániť