sobota, 5. apríla 2014

Roadtrip: Betónová džungla

Ako každý človek aj ja rada obajavujem nové miesta. Preto sa február niesol v znamení preskúmania Poľskej Varšavy.  Spolu s mojou kamarátkou sme si naplánovali predĺžený víkend a hor sa do toho. Prvá zastávka bola Ostrava. Predsa len sa nám nechcelo cestovať z Bratislavy 6 hodín a takto sme to mohli využiť, keďže sme mali nocľah a takisto aj dopravu aspoň do tej Ostravy. Vychádzalo to teda na 4 hodiny aj s nejakými drobnými. Cesta vlakom, no veď to poznáte... Dlho sedíte, nič poriadne nemôžete robiť akurát sa prejsť na wc a z dlhého sedenia vás aj tak všetko bolí.  Predsalen sme sa neopúšťali sa cestu sme zvládli na jednotku. Poviem vám, že to bol aj trochu challenge keďže som ešte takto na vlastnú päsť takto ďaleko necestovala. Praha, Budapešť, veď to je tu za rohom... A zrazu bum! Vystúpili sme v tomoto cudzom meste a bolo na čase kúpiť mapu. Hotel sme takisto našli bez nejaký väčších problémov, pretože sme museli ísť iba od stanice stále rovno. To bolo na tom vtipné, že síce je to veľké mesto no mala som pocit, že sme vsade išli iba rovno.


HOTEL
Myslíte, že to bol ten hotel čo nám ponúkali na obrázku? Zvonka ani náhodou! Vyzeral ako centrum voľného času a architekt sa na ňom musel poriadne vyblázniť keďže na ňom boli použité všetky farby dúhy.  Zvnútra ale vyzeral ako pravý 4* hotel ktorý sme si naozaj objednali. Preto sa mi vyplatilo pravidlo „nesúď knihu podľa obalu“. 


















          
 Po ubytovaní sme si povedali, že predsa nebudeme sedieť na izbe, tak sme sa vybrali preskúmať okolie. S mapou v ruke ako pravé turistky sme v okolí nenašli nič len obchodné centrum a pár rešataurácíí. Keď nám vyhladlo zastavili sme sa na večeri v podniku. Nevyzeralo to tam nejak úžasne za to jedlo bolo naozaj kvalitné. Bolo deň pred Valentínom a teda aj pred mojími narodeninami, preto sme sa rozhodli, že pretože neostane nasledujúci deň neoslávený, musíme nabrať sily a poriadne sa vyspať. Čo ma najviac zarazilo bolo, že my na Slovensku nie sme až tak naklonení k takému sviatku ako je Valentín. To sa ale naozaj nedá tvrdiť o Poliakoch. Srdiečka kam sa len pozriete. V každej reštaurácií, v každom výklade... Všade na vás zízali obravské červené tvary a nedalo sa im nijako vyhnúť. Nejeden single človek by sa z toho zbláznil.

Nastal deň mojich narodenín. V ten deň sme sa rozhodli, že musíme skočiť do Tesca, nakoľko sme nemali v cene raňajky a jesť stále v nejakých podnikoch nie je tiež lacná záležitosť. Recepčej sme sa spýtalli na tesco, no oni majú asi iba jedno a to tiež veľmi vzdialené od mesta. Nevadí, dostali sme sa tam a takisto aj bezpečne späť. Jedla sme nakúpili asi ako pre trojčlennú rodinu.  Zvečerievalo sa. Ja proste viem kedy sa mám narodiť, pretože bol piatok a v meste to žilo. Lenže problém bol, že sme tam absolútne nič nepoznali a poviem vám Varšava je obrovská. Na naše šťastie tam akurát vtedy študoval jeden kamarát z Bratislavy. Neváhala som mu preto napísať a okrem toho že mi poredil pár podnikov povedal, že nás trochu prevedie nočnou Varšavou. Neváhali sme.

Keď sme sa stretli, dali sme si najprv nieco na zahriatie. Potom nás kamarát zaviedol do nejakého clubu, o ktorom hovoril, že je veľmi vychytaný. 100 ľudí 100 chutí, ja som sa tam necítila dobre. Drahé vstupné a veľa ľudí. Ale tak veľa, že sa tam naozaj nedalo ani hnúť. A keby ste videli este ten zástup, čo čakal vonku.. No katastrofa. Teda s týmto sme nesúhlasili. Zaviedol nás teda do clubu s názvom „klubokawiarnia“. Ešte vyššie vstupné, no sľuboval, že to je naozaj jeden z tých dobrých podnikov. Ale mal pravdu. Obrovské priestory, kďe ani nevadilo, že je také množstvo ľudí, pretože sa tam aj stratili. Tento club sa mi naozaj páčil a ostali sme tam až do konca. Myslím, že sme moje narodeniny oslávili ako sa patrí.

Ráno to vstávanie bolo ťažšie ale bol deň kvôli, ktorému sme tam prišli. Návšteva pamiatok! Všetci ma upozorňovali, že tým , že je Varšava, nanovo vystavané mesto, nie je tam čo pozerať. Boli tam síce nové mrakodrapy, ale ako som potom zjistila, pamiatky naozaj nič moc. Nejaké to námestíčko a pár historických budov. A samozrejme nedá mi nespomenúť asi najznámejšiu budovu s názvom „Palac kulturi i nauki.“ Po absolútne „strastiplnej“ ceste po pamiatkach sme večer zavítali do Hardrock cafe, keďže sme usúdili, že sme tak ešte neboli a treba vyskúšať taký ten pravý „hambáč“. Po dobrej večer isme využili výhody hotela a išli sme sa saunovať.  Samozrejme iba na chvíľu, veď kto vydrží dlho sedieť v tej malej teplej miestnosti.  Keďže bol večer pred odchodom a ráno sme skoro opúšťali toto moderné mesto, povedali sme si, že sa nám neoplatí ísť nejak extra žiť aj tento večer. Preto som išli do mesta, stretli sa s tým kamarátom, čo predchádzajúci deň a len tak sme kecali. Doniesol pár kamarátov z Poľska, takze to bolo také multikultúrna sešn. Nepobudli sme dlho a ani sme sa nenazdali a sedel isme vo vlaku na ceste späť.


Moje dojmy z Varšavy sú zmiešané. Na jednej strane je to celkom pekné mesto, no nedodávali mi k tomu dobrú atmosféru tí ľudia čo tam žijú. Neviem, či akurát my sme mali také šťastie, že sme vždy natrafili na ľudí, čo na strednej škole angličtinu ani nevideli, ale naozaj nikto nám nevedel poradiť jednoduchú vec po anglicky. Čo hodnotím naozaj pozitívne je jedlo a reštaurácie, ktoré odporúčam. Mala som z tohto výletu pocit, že je to skôr nejaká súťaž zjedz koľko vládzeš ale celkom mi to vyhovovalo. Každopádne som sa prvý krát, čo som bola v zahraničí tešila do našej malej krásnej Bratislavy, ktorú som do teraz neobľubovala. Ale čo, treba skúšať nové veci a myslím, že ako z každej návševy inej krajiny som si aj z tejto niečo zobrala. Minimálne som si začala vážiť moje rodné mesto. A to som pred tým bola iný hejter... :D







Polish street art? 
















utorok, 25. februára 2014

Fajčpauza



        Stojím pri páse. Teplota v pracovnej hale premenlivo stúpa a klesá. V jednej chvíli sa trasiete ako osika a o minútu neskôr si zobliekate biely pracovný plášť. Je to nariadenie zhora. Udržujú si tak pozornosť robotníkov. Teraz radiátory kúrili na maximum a tak v krátkom prepotenom tričku vyradzujem nesprávne otočené toaletné papiere. Z megafónu umiestneného pod kanceláriami vrchných manažérov sa ozval príjemný ženský hlas. Ako anjel.
-       Do konca pracovnej smeny zostáva 5 minút. Ukončíte prosím všetku prácu a s právne povypínajte elektrické zariadenia. Opakujem...
Hlas pokračoval, ale ja som už červeným pogumovaným tlačidlom vypínal papierové šialenstvo. Začali sa mi triasť ruky a po chrbte mi stekal studený pot. Robotníci naokolo dvíhali hlavy. Milan od kontroly tvrdosti papiera na mňa zdiaľky žmurkal. So svojím zavalitým telom a čiernymi kruhmi pod očami pripomínal samca pandy, ktorý ušiel pred kastráciou z čínskej Zoo. Zo stropu sa vysunuli digitálne hodiny. Odratával sa na nich čas do začiatku prestávky. Už vtedy som mal ruky polepené od potu a netrpezlivo som vyklopkával. Zostávali posledné sekundy. Tri, dva, jeden...
        Výstreľ z pištole. Pracovníci továrne, všetci do jedného, vyštartovali po dlhej chodbe vedúcej na dvor. Pripomínalo to skôr paraolympiádu. Starší jedinci dychčali a chytali sa za hrude. S Milanom sme dobehli ako prví. Rozrazil som sklenené dvojdvere, nasal vzduch a vzápätí sa rozkašľal. Milan už držal v ruke krabičku a ponúkal ma. Fajčil stovky.
-       Dík, mám.
Ruky sa mi triasli, ako som vyťahoval cigaretu. Nevedel som však nájsť zapaľovač.
-       Nemáš oheň?
Pripálil mi. Špička sa rozhorela do oranžova a ja som silno potiahol. V ústach som zacítil silnú chuť tabaku. Slastne som vyfúkol prvý oblak dymu. Až ma striaslo.
Už som bol v polke cigarety, keď dorazili aj poslední účastníci národného preteku. Dve stovky robotníkov postávali na schodoch a schuti fačili jednu o druhú. Na priečelí budovy svietilo logo našej firmy a nadpis HARMATANEC.
-       No, čo? Ako to ide so ženou?
Pýtam sa Milana. Cigaretové reči, smutne na mňa pozrie.
-       Celú noc som presviedčal toho môho bimbasa nech sa vzchopí a nestrápňuje celé generácie rodiny Potomských.
-       A? Podarilo sa?
-       Stará o druhej zaspala. Ja som ešte chvíľu slintal. Chcela mi pomôcť tak si kúpila v obchode také to ružové negižé.
-       Negližé?
-       Hej aj to. No a nepomohlo. Do rána som potom pozeral reprízu zápasu z Plaveckého Štvrtku.
Vyzeral, že má slzy na krajíčku. Snažia sa už vyše roka a čím ďalej to bolo horšie.
Chcel som ho upokojiť tak som niečo šplechol.
-       Nič sa netráp veď to sa stáva každému. Nemal si svoj deň.
Smrkol. Nadpis nad našimi hlavami slabo blykal.
-       A ty?
-       Ja, nič. Žijem, chodím a dýcham.
-       Veď to stačí.
       Odporný zvuk zvonca ohlásil koniec prestávky. Rýchlo som doťahoval filter štvrtej cigarety až som naučeným trikom odpinkol špak do trávy. S kolegom Milanom sme vošli do chodby poslední. Po odchode masy robotníkov, nádvorie pred továrňou žltobielo zakvitlo. Neboli to kvety.
       Cesta naspäť bola, ako cesta na popravu. Všetci sa len vliekli, prežúvali zvyšky desiaty a zdržovali, ako sa len dalo. Na konci radu sme bok po boku šľapali s Milanom v ústrety daľšej smene. Asi v polovici som za sebou začul ťažký ston. Obzrel som sa a zbadal Milana rozvaleného na zemi, ako sa nevie dvihnúť. Vrátil som sa za ním. Fučal a bol celý bledý. Podal som mu ruku, on sa celou váhou do nej oprel a vstal.
-       V pohode, kamoš?
-       Hej, hej, len sa mi akosi zatočila hlava.
Začal sa rýchlo pratať. Bolo mi trápne aj zaňho. Vykročil som za ním, keď som zbadal na zemi niečo lesknúce. Biela krabička cigariet. Milanove stovky. Zohol som sa po ne. Upútal ma varovný nápis.
Fajčenie spôsobuje impotenciu.
 Zamrazilo ma. Tie znamenia som nikdy nebral vážne, vlastne som ich nikdy ani nečítal. Veď som si kupoval cigy a nie knižku. Dobehol som Milana a podal som mu ich.
        Druhá smena prebiehala v spaľovni. Klimatizácia bola pustená na maximum, tak som si obliekol plášť. Spustil som pás a sledoval vyradené toaletné papiere, ako miznú v horúcej peci. Varovanie na krabičke mi neschádzalo z mysle. 
Vo vrecku ma svrbela krabička cigariet. Nechcel som skončiť ako Milan. Deň, čo deň makať v továrni, navyše za mizerné prachy a potom v noci presviedčať svojho bimbasa aby sa vzchopil. Žena sa mi v pondelok stratila v supermarkete, našiel som ju, ako stíska dupačky.  Predstava života bez detí ma desila. Z pece vyšľahol prudký oheň. Ani som si to neuvedomil a v ruke som držal krabičku od cigariet. Nevedel som, čo ďalej. 
         Hop alebo trop. Rozhodne nápis na krabičke. Pomaly som odtiahol prst aby sa odhalilo varovanie. Ztuhol som. Fajčenie spôsobuje impotenciu. Krabička mi pomaly vypadla z dlane. Ako v sne som vystúpil na pás a ľahol si naň. Pre istotu som zavrel oči. Spolu s vyradenými toaleťákmi sme sa posúvali k  otvoru rozpálenej pece.
         Milan zababraný od ženinho tiramisu vstúpil do spaľovane. Postavil sa k pásu a dojedal koláč. Padla mu odrobinka na zem. Išiel ju odkopnúť pod stroj, keď našiel na podlahe pohodené cigarety. Vzal ich a skúmal. Fajčenie vážne škodí v tehotenstve.
            Zasmial sa, potľapkal po vypasenom bruchu a zhltol posledný kus tiramisu.