sobota, 5. apríla 2014

Roadtrip: Betónová džungla

Ako každý človek aj ja rada obajavujem nové miesta. Preto sa február niesol v znamení preskúmania Poľskej Varšavy.  Spolu s mojou kamarátkou sme si naplánovali predĺžený víkend a hor sa do toho. Prvá zastávka bola Ostrava. Predsa len sa nám nechcelo cestovať z Bratislavy 6 hodín a takto sme to mohli využiť, keďže sme mali nocľah a takisto aj dopravu aspoň do tej Ostravy. Vychádzalo to teda na 4 hodiny aj s nejakými drobnými. Cesta vlakom, no veď to poznáte... Dlho sedíte, nič poriadne nemôžete robiť akurát sa prejsť na wc a z dlhého sedenia vás aj tak všetko bolí.  Predsalen sme sa neopúšťali sa cestu sme zvládli na jednotku. Poviem vám, že to bol aj trochu challenge keďže som ešte takto na vlastnú päsť takto ďaleko necestovala. Praha, Budapešť, veď to je tu za rohom... A zrazu bum! Vystúpili sme v tomoto cudzom meste a bolo na čase kúpiť mapu. Hotel sme takisto našli bez nejaký väčších problémov, pretože sme museli ísť iba od stanice stále rovno. To bolo na tom vtipné, že síce je to veľké mesto no mala som pocit, že sme vsade išli iba rovno.


HOTEL
Myslíte, že to bol ten hotel čo nám ponúkali na obrázku? Zvonka ani náhodou! Vyzeral ako centrum voľného času a architekt sa na ňom musel poriadne vyblázniť keďže na ňom boli použité všetky farby dúhy.  Zvnútra ale vyzeral ako pravý 4* hotel ktorý sme si naozaj objednali. Preto sa mi vyplatilo pravidlo „nesúď knihu podľa obalu“. 


















          
 Po ubytovaní sme si povedali, že predsa nebudeme sedieť na izbe, tak sme sa vybrali preskúmať okolie. S mapou v ruke ako pravé turistky sme v okolí nenašli nič len obchodné centrum a pár rešataurácíí. Keď nám vyhladlo zastavili sme sa na večeri v podniku. Nevyzeralo to tam nejak úžasne za to jedlo bolo naozaj kvalitné. Bolo deň pred Valentínom a teda aj pred mojími narodeninami, preto sme sa rozhodli, že pretože neostane nasledujúci deň neoslávený, musíme nabrať sily a poriadne sa vyspať. Čo ma najviac zarazilo bolo, že my na Slovensku nie sme až tak naklonení k takému sviatku ako je Valentín. To sa ale naozaj nedá tvrdiť o Poliakoch. Srdiečka kam sa len pozriete. V každej reštaurácií, v každom výklade... Všade na vás zízali obravské červené tvary a nedalo sa im nijako vyhnúť. Nejeden single človek by sa z toho zbláznil.

Nastal deň mojich narodenín. V ten deň sme sa rozhodli, že musíme skočiť do Tesca, nakoľko sme nemali v cene raňajky a jesť stále v nejakých podnikoch nie je tiež lacná záležitosť. Recepčej sme sa spýtalli na tesco, no oni majú asi iba jedno a to tiež veľmi vzdialené od mesta. Nevadí, dostali sme sa tam a takisto aj bezpečne späť. Jedla sme nakúpili asi ako pre trojčlennú rodinu.  Zvečerievalo sa. Ja proste viem kedy sa mám narodiť, pretože bol piatok a v meste to žilo. Lenže problém bol, že sme tam absolútne nič nepoznali a poviem vám Varšava je obrovská. Na naše šťastie tam akurát vtedy študoval jeden kamarát z Bratislavy. Neváhala som mu preto napísať a okrem toho že mi poredil pár podnikov povedal, že nás trochu prevedie nočnou Varšavou. Neváhali sme.

Keď sme sa stretli, dali sme si najprv nieco na zahriatie. Potom nás kamarát zaviedol do nejakého clubu, o ktorom hovoril, že je veľmi vychytaný. 100 ľudí 100 chutí, ja som sa tam necítila dobre. Drahé vstupné a veľa ľudí. Ale tak veľa, že sa tam naozaj nedalo ani hnúť. A keby ste videli este ten zástup, čo čakal vonku.. No katastrofa. Teda s týmto sme nesúhlasili. Zaviedol nás teda do clubu s názvom „klubokawiarnia“. Ešte vyššie vstupné, no sľuboval, že to je naozaj jeden z tých dobrých podnikov. Ale mal pravdu. Obrovské priestory, kďe ani nevadilo, že je také množstvo ľudí, pretože sa tam aj stratili. Tento club sa mi naozaj páčil a ostali sme tam až do konca. Myslím, že sme moje narodeniny oslávili ako sa patrí.

Ráno to vstávanie bolo ťažšie ale bol deň kvôli, ktorému sme tam prišli. Návšteva pamiatok! Všetci ma upozorňovali, že tým , že je Varšava, nanovo vystavané mesto, nie je tam čo pozerať. Boli tam síce nové mrakodrapy, ale ako som potom zjistila, pamiatky naozaj nič moc. Nejaké to námestíčko a pár historických budov. A samozrejme nedá mi nespomenúť asi najznámejšiu budovu s názvom „Palac kulturi i nauki.“ Po absolútne „strastiplnej“ ceste po pamiatkach sme večer zavítali do Hardrock cafe, keďže sme usúdili, že sme tak ešte neboli a treba vyskúšať taký ten pravý „hambáč“. Po dobrej večer isme využili výhody hotela a išli sme sa saunovať.  Samozrejme iba na chvíľu, veď kto vydrží dlho sedieť v tej malej teplej miestnosti.  Keďže bol večer pred odchodom a ráno sme skoro opúšťali toto moderné mesto, povedali sme si, že sa nám neoplatí ísť nejak extra žiť aj tento večer. Preto som išli do mesta, stretli sa s tým kamarátom, čo predchádzajúci deň a len tak sme kecali. Doniesol pár kamarátov z Poľska, takze to bolo také multikultúrna sešn. Nepobudli sme dlho a ani sme sa nenazdali a sedel isme vo vlaku na ceste späť.


Moje dojmy z Varšavy sú zmiešané. Na jednej strane je to celkom pekné mesto, no nedodávali mi k tomu dobrú atmosféru tí ľudia čo tam žijú. Neviem, či akurát my sme mali také šťastie, že sme vždy natrafili na ľudí, čo na strednej škole angličtinu ani nevideli, ale naozaj nikto nám nevedel poradiť jednoduchú vec po anglicky. Čo hodnotím naozaj pozitívne je jedlo a reštaurácie, ktoré odporúčam. Mala som z tohto výletu pocit, že je to skôr nejaká súťaž zjedz koľko vládzeš ale celkom mi to vyhovovalo. Každopádne som sa prvý krát, čo som bola v zahraničí tešila do našej malej krásnej Bratislavy, ktorú som do teraz neobľubovala. Ale čo, treba skúšať nové veci a myslím, že ako z každej návševy inej krajiny som si aj z tejto niečo zobrala. Minimálne som si začala vážiť moje rodné mesto. A to som pred tým bola iný hejter... :D







Polish street art? 
















utorok, 25. februára 2014

Fajčpauza



        Stojím pri páse. Teplota v pracovnej hale premenlivo stúpa a klesá. V jednej chvíli sa trasiete ako osika a o minútu neskôr si zobliekate biely pracovný plášť. Je to nariadenie zhora. Udržujú si tak pozornosť robotníkov. Teraz radiátory kúrili na maximum a tak v krátkom prepotenom tričku vyradzujem nesprávne otočené toaletné papiere. Z megafónu umiestneného pod kanceláriami vrchných manažérov sa ozval príjemný ženský hlas. Ako anjel.
-       Do konca pracovnej smeny zostáva 5 minút. Ukončíte prosím všetku prácu a s právne povypínajte elektrické zariadenia. Opakujem...
Hlas pokračoval, ale ja som už červeným pogumovaným tlačidlom vypínal papierové šialenstvo. Začali sa mi triasť ruky a po chrbte mi stekal studený pot. Robotníci naokolo dvíhali hlavy. Milan od kontroly tvrdosti papiera na mňa zdiaľky žmurkal. So svojím zavalitým telom a čiernymi kruhmi pod očami pripomínal samca pandy, ktorý ušiel pred kastráciou z čínskej Zoo. Zo stropu sa vysunuli digitálne hodiny. Odratával sa na nich čas do začiatku prestávky. Už vtedy som mal ruky polepené od potu a netrpezlivo som vyklopkával. Zostávali posledné sekundy. Tri, dva, jeden...
        Výstreľ z pištole. Pracovníci továrne, všetci do jedného, vyštartovali po dlhej chodbe vedúcej na dvor. Pripomínalo to skôr paraolympiádu. Starší jedinci dychčali a chytali sa za hrude. S Milanom sme dobehli ako prví. Rozrazil som sklenené dvojdvere, nasal vzduch a vzápätí sa rozkašľal. Milan už držal v ruke krabičku a ponúkal ma. Fajčil stovky.
-       Dík, mám.
Ruky sa mi triasli, ako som vyťahoval cigaretu. Nevedel som však nájsť zapaľovač.
-       Nemáš oheň?
Pripálil mi. Špička sa rozhorela do oranžova a ja som silno potiahol. V ústach som zacítil silnú chuť tabaku. Slastne som vyfúkol prvý oblak dymu. Až ma striaslo.
Už som bol v polke cigarety, keď dorazili aj poslední účastníci národného preteku. Dve stovky robotníkov postávali na schodoch a schuti fačili jednu o druhú. Na priečelí budovy svietilo logo našej firmy a nadpis HARMATANEC.
-       No, čo? Ako to ide so ženou?
Pýtam sa Milana. Cigaretové reči, smutne na mňa pozrie.
-       Celú noc som presviedčal toho môho bimbasa nech sa vzchopí a nestrápňuje celé generácie rodiny Potomských.
-       A? Podarilo sa?
-       Stará o druhej zaspala. Ja som ešte chvíľu slintal. Chcela mi pomôcť tak si kúpila v obchode také to ružové negižé.
-       Negližé?
-       Hej aj to. No a nepomohlo. Do rána som potom pozeral reprízu zápasu z Plaveckého Štvrtku.
Vyzeral, že má slzy na krajíčku. Snažia sa už vyše roka a čím ďalej to bolo horšie.
Chcel som ho upokojiť tak som niečo šplechol.
-       Nič sa netráp veď to sa stáva každému. Nemal si svoj deň.
Smrkol. Nadpis nad našimi hlavami slabo blykal.
-       A ty?
-       Ja, nič. Žijem, chodím a dýcham.
-       Veď to stačí.
       Odporný zvuk zvonca ohlásil koniec prestávky. Rýchlo som doťahoval filter štvrtej cigarety až som naučeným trikom odpinkol špak do trávy. S kolegom Milanom sme vošli do chodby poslední. Po odchode masy robotníkov, nádvorie pred továrňou žltobielo zakvitlo. Neboli to kvety.
       Cesta naspäť bola, ako cesta na popravu. Všetci sa len vliekli, prežúvali zvyšky desiaty a zdržovali, ako sa len dalo. Na konci radu sme bok po boku šľapali s Milanom v ústrety daľšej smene. Asi v polovici som za sebou začul ťažký ston. Obzrel som sa a zbadal Milana rozvaleného na zemi, ako sa nevie dvihnúť. Vrátil som sa za ním. Fučal a bol celý bledý. Podal som mu ruku, on sa celou váhou do nej oprel a vstal.
-       V pohode, kamoš?
-       Hej, hej, len sa mi akosi zatočila hlava.
Začal sa rýchlo pratať. Bolo mi trápne aj zaňho. Vykročil som za ním, keď som zbadal na zemi niečo lesknúce. Biela krabička cigariet. Milanove stovky. Zohol som sa po ne. Upútal ma varovný nápis.
Fajčenie spôsobuje impotenciu.
 Zamrazilo ma. Tie znamenia som nikdy nebral vážne, vlastne som ich nikdy ani nečítal. Veď som si kupoval cigy a nie knižku. Dobehol som Milana a podal som mu ich.
        Druhá smena prebiehala v spaľovni. Klimatizácia bola pustená na maximum, tak som si obliekol plášť. Spustil som pás a sledoval vyradené toaletné papiere, ako miznú v horúcej peci. Varovanie na krabičke mi neschádzalo z mysle. 
Vo vrecku ma svrbela krabička cigariet. Nechcel som skončiť ako Milan. Deň, čo deň makať v továrni, navyše za mizerné prachy a potom v noci presviedčať svojho bimbasa aby sa vzchopil. Žena sa mi v pondelok stratila v supermarkete, našiel som ju, ako stíska dupačky.  Predstava života bez detí ma desila. Z pece vyšľahol prudký oheň. Ani som si to neuvedomil a v ruke som držal krabičku od cigariet. Nevedel som, čo ďalej. 
         Hop alebo trop. Rozhodne nápis na krabičke. Pomaly som odtiahol prst aby sa odhalilo varovanie. Ztuhol som. Fajčenie spôsobuje impotenciu. Krabička mi pomaly vypadla z dlane. Ako v sne som vystúpil na pás a ľahol si naň. Pre istotu som zavrel oči. Spolu s vyradenými toaleťákmi sme sa posúvali k  otvoru rozpálenej pece.
         Milan zababraný od ženinho tiramisu vstúpil do spaľovane. Postavil sa k pásu a dojedal koláč. Padla mu odrobinka na zem. Išiel ju odkopnúť pod stroj, keď našiel na podlahe pohodené cigarety. Vzal ich a skúmal. Fajčenie vážne škodí v tehotenstve.
            Zasmial sa, potľapkal po vypasenom bruchu a zhltol posledný kus tiramisu.


štvrtok, 31. mája 2012

zo školských lavíc

Učiteľka s ryšavými vlasmi vstupuje do triedy s množstvom zošitov a fasciklov. Na okamih zastaví a snaží sa usporiadať si myšlienky. Malá Anička, ktorú škodoradostní spolužiaci  vďaka je miernej nadváhe nazvali "guľka", jej pribehne na pomoc. Učiteľka po ťažkej noci s manželom precitne až ked jej Anička vytrhne všetko z ruky a trieli k stolu. Nasadí svoj typický výraz a aj ona kráča vyrovnane ku katedre. Deti na ňu upierajú svoje malé ospalé očká.
-Detičky zoberieme si čisté papieriky a perá. Všetko dáme z lavice dolu aby vás to nevyrušovalo. Napíšeme si diktátik. Tešíte sa? Ja viem, že nie. Anička ty sa nerátaš!
Anička, ktorá sa s úsmevom hlásila a držala mäsitú ručku hore sklamane sklopila zrak a ruku trápne vrátila na kolená.
- Preto som vám pripravila na dnes malé prekvapenie, ten kto  napíše diktát bez chyby dostane nielen motýlika do žiackej, ale aj jablčkový koláč, ktorý upiekla včera moja babka.
Deti prejavili aspoň nejaký záujem a po triede sa rozprúdil vzrušený šepot. Ryšavá učiteľka neváhala a začala diktovať. Diktovala text z knihy, ktorá svojimi neprirodzenými a archaickými formuláciami vyvoláva odpor už v nej samotnej, nieto v deťoch tejto podľa nej stratenej generácie. Deti boli poslušné, lebo videli ako sa pani učiteľka tvári. A keď sa minule takto tvárila pár z nich si to odskákalo. Aj keď boli fyzické tresty zakázané, často učiteľkám nič iné pre zachovanie poriadku nezostávalo. Ked dočítavala poslednú vetu zrazu sa čosi zmenilo a učiteľke sa na krku zježili jemné chĺpky. Jednému zo žiakov sa šmyklo pero a zranilo spolusediacu. Tá prenikavo zvrieskla a krehký pokoj v triede skončil ako keď, zfúknete domček z karát. Deti sa buď smiali alebo vrieskali spolu s Betkou. Učiteľka dobehla k nej a snažila sa ju utíšiť, dievča plakalo pretože zrazu jej z ranky na ruke začala divo striekať krv. Učiteľka až vtedy pochopila, čo jej Betkini rodičia vysvetlovali pod nezrážanlivosťou krvi. Začala konať chladne, zobrala teraz už plačúcu Betku za druhú ruku. Tej hlupani Aničke, čo jej tak napadne pripomínala seba v jej rokoch, prikázala postrážiť spolužiakov. Tá sa s neskrývanou radosťou posadila na jej miesto ihneď ako odišla. Bežali chodbou do kabinetu, ked si ryšava učiteľka, spomenila že si zabudla tie poondiate kĺúče v triede. Zúfalo začala klopať, či tam nejaká z jej prispatých kolegýň nezostala. Na jej prekvapenie jej otvorila najstrašia Marika. Tá keď zbadala krv, znenazdajky odpadla. V strede dverí sa skvelo jej objemné staré telo, natiahnuté v priliehavom ružovom overale. Učiteľka ju s Betkinou pomocou odvalili. Vehementne otvárala šuflíky, kde ako dúfala by mohly byť nejaké obväzy. Keď našla jeden z roku 500, otocila sa, že jej to obviaže ale zbadala, že v kabinete okrem rozvalenej Mariky nikto nie je. Jej chladná hlava v tom momente vypovedala funkciu. Panicky sa rozkričala a zutekala po chodbe, sledujúc krvavú stopu. Dvere tried sa prudko otvárali a pchali sa do nich odfarbené hlavy zvedavých učiteliek. Počas behu sa jej odlomil opätok z jej nových šteklov. V hnusných, neónovožltých, módných topánkach sa čaptala chodbou až kým ich s nervami neodhodila do modrého koša, v ktorej sa skrývali nezjedené desiaty. Vbehla do triedy v ktorej sa práve odohrávalo peklo na zemi. Anička polonahá tancovala na lavici, ktorá vrzgala pod jej váhou. Na zemi behal asi tucet bielych myší. Chlapci stali okolo Aničky a vesele popiskovali a pokrikovali neslušné frázy ako:
-No poď dievča, ukáž čo v sebe máš.
Učiteľka nikdy nechápala z kade také reči majú. Dievčatá stáli na parapete pri otvorených oknách a zborvo pišťali a hádzali nehápavé pohľady na Aničku. Učiteľka pohľadom hľadala krvácajúcu Betku.
Keď k nej dobehol malý Marek a z tašky vybral jednolitrovú vodku z Lidla a cigarety v mäkkom obale.
-Pani učiteľka, toto vám pomôže. Moji rodičia toho majú veľa asi im to nebude chýbať. Vždy keď prídu z roboty tak ich nájdem rozvalených na gauči s týmito podľa nich dospeláckymi liečikmi.
Učiteľka chvíľu váhala, no potom otvorila fľašku a poriadne si odpila. Zavrela oči, narátala do 10. Náhle ich otvorila a strelila malému nezbedníkovy po hube. Všetky deti zostali ako prikované. Anička zatiaľ zahanbene zliezla z lavice a od chlapca, ktorý si to nevšimol, vytrhla svoje flitrované tričko.
Ryšavá učiteľka zachraňovala situáciu
-Takže deti teraz mám len dve možnosti. Buď vás všetkých nechám po škole a komplet všetci dostanete dvojky zo správania alebo sa zahráme takú hru.
Anička:
-A akú hru, pani učiteľka?
-Takú, že keď nebudeš ticho, tak tvojej maminke poviem čo si tu stvárala.
-Ale ja...
-Žiadne ale!
Zvrieskla učiteľka
-Na všetko čo sa tu udialo, pekne zabudneme. Posadáme si do kruhu a pekne vypijeme tento liečik.
Pričom ukázala na fľašku.
-Tak čo deti? Súhlasíte? Zahráme si nejaké hry a uvidíte ako vám to bude páčiť.
Deti pekne zborovo súhlasili.
- No vynikajúco, teraz vyhoďte tie myši z okna a poupratujte to tu troška.
Deti vyskočili a všetko dali do poriadku.
Potom si posadali do kruhu, učiteľka zaujala svoje miesto. Dotiahla vodku a postupne ju podávala dokola. Deti sa najprv škerili, ale keď už prešlo asi druhé kolo ich prvotná ostýchavosť sa stratila, začali sa smiať a kričať na plné hrdlo. Učiteľka si v prúde zábavy zapálila a cez okno odhodila dohorok.
A tak sa smiali, hrali človeče, twister ked zrazu do triedy vošla Betka s obviazanou rukou v sprievode s riaditela. Ryšavá učiteľka rýchlo schovala flašku a deti, ktoré sa spýtavo na ňu pozerali, upozornila prstom na perách aby čušali. Deti poslúchli a synchronizovane posadali.
Riaditeľka:
-Nesiem ti tuto Alžbetku, došla za mnou s plačom, že ju niekto porezal a vy ste jej to nevedeli ošetriť plus kolegyne sa sťažujú na hluk z vašej triedy. Pani
Višnoská požadujem od Vás adekvátne vysvetlenie.
Pani Višňovská začala najprv pomaly, ale potom pridala na suverenite.
-Pán riaditeľ absolútne neviem o čom hovorite. My sme tu s deťmi písali diktát keď sa Betka vypýtala na záhod. Tak som jej to dovolila a Betka sa nevracala tak som si myslela, že vykonava veľkú potrebu s prepačením. Deti no ták povedzte, že to bolo tak.
Deti zborovo zaspievali Áno.
Riaditeľ skúmavo pozrel na Betku a tá zas na učitelku, ktorá na ňu výstražne zazerala.
Betka:
-Áno pán riaditeľ, bolo to tak ja som sa len hanbila priznať, že som sa porezala na toaleťaku.
Deti vybuchli smiechom a aj učiteľka sa potmehúdsky usmiala.
Riaditel:
- Dobre deti verím vám, ale nech sa to už neopakuje a nabuduce pani Visňovska nikoho nepúšťajte na toaletu počas hodiny.
Anicka:
- Ale to by sme sa pocikali alebo horšie...
Deti sa opäť rozosmiali a riaditeľ hoci sa prísne pozeral sa usmial tiež.
Odišiel z triedy bez slova za rehotu malých špuntov.
Pani Višňovskä:
-Tak čo deti dopíšeme si ten diktátik?
Deti sa zľakli a začali hlasito protestovať.
- Robím si prču, pokračujeme ďalej.
A tak sa vsetci spoločne smiali a o cvhíľu zazvonil zvoniec. Deti sa pobalili a každé jedno dalo učitelke pusu a sľub, že nikto sa o ničom nedozvie. Anicka sa vygúľala z triedy posledná a pani učitelka v triede osamela. Najprv sa len prihlúplo usmievala, potom sa na plné hrdlo rozosmiala. Poupratovala, zavrela okná a so smiechom vybehla von z triedy. V kabinete oživovali starú učiteľku, ktorä bola v šoku a na všetko zabudla. Po ceste zo školy zahodila fľasu aj krabičku a z auta odkývala riaditeľovi, ktorý práve nakladal do kufra.
Vyrazila do ulíc a na tento deň nikdy nezabudla.
Vsetkym prajem najkrajsi deň deti, pre mna posledný. Ľúbim Vás a pomáhame vám.
vdiv>


streda, 15. februára 2012

Svetlo v tme

Túto poviedku som napísal v roku 2007.
Vyhral som s ňou na súťaži medzi mladými spisovateľmi.
Mal som vtedy 13 rokov a ťažké srdce na svet.
Vtedy som možno trpel a svet sa mi zdal ako smutné a strašné miesto pre život ale dnes už chápem, že svet
nie je čiernobiely. Nie je len dobrý a zlý ale začal som cítiť tie tiene, tie tmavšie a bledšie miesta.
Prajem vám ničím nerušené čítanie.

 Bola veľmi tmavá noc. Jediné svetlo vydával mesiac. Bol práve v splne.
Kráčal som alejou stromov, ktoré vyzerali ako obri pri- 

chystaní na útok. No moje oči nevideli okrem 
cesty vôbec nič - boli zaslepené cieľom tejto 
noci. Bolo mi zima, čo podnietilo moju už aj 
tak dosť vynervovanú myseľ ešte viac nadá- 
vať  na okolitý svet. Zima silnela a silnela, 
vyčerpávala ma. Bol som na pokraji síl, ale 
už som sa tam nechcel vrátiť. A keby som sa 
aj vrátil, už by som aj tak nestihol prísť 
včas, takže mi nič iné nezostávalo, len ísť 
dalej. Zvuky som vnímal len povrchne, tak- 
mer vôbec.
Do svojho železného, ukrivdeného a po- 
nižovaného srdca už nikoho nevpustím. 
Mohla by z toho znova vzísť len nenávisť. 
Srdce bolo ňou preplnené, nepociťoval som 
v ňom žiadne pocity lásky a dobra. Rozmýš- 
ľal som nad svojím doterajším životom, aj 
nad životom v budúcnosti, nad svojím teraj- 
ším rozhodnutím odísť  z detského domova. 
Nemal som tam už nikoho blízkeho, nikoho, 
kto by mi mohol pomôcť. Všetci, ktorých som 
mal rád, už odišli, vlastne si ich zobrali ro- 
diny, no mňa nie. Zostal som tam s hrstkou 
svojich nepriatešov, ktorí mi neustále robili 
zle. Bili ma, šikanovali, vysmievali sa mi, 
hoci na tom boli rovnako ako ja. Odišiel som
odtiaľ, nehodlám sa tam vrátiť. Nikdy.
        

  Aleja stromov sa skončila a nasledovalo pole, 
ktoré sa v tejto víchrici nebezpečne 

skláňalo k zemi, mohlo by sa stať, že vietor 
poláme klasy a zmrazí ich zima. Hned za 
mestom bola dedinka, síce malá, ale určite 
ma tam niekto prichýli. Vpred. Všetku po- 
slednú silu som dal do behu, uháňal som, 
ako som mohol, vedom už cítil teplo domo- 
va, a kedsom videl, že z komínov sa valí 
dym, dodalo mi to trošku sily. V tom som si 
to uvedomil. V tom som si 
to uvedomil. Ked im poviem odkiaľ som, dajú

ma späť do detského domova. Naivná túž-
ba ... Sily ma už opustili a pred dedinou som
omdlel. 

Tma. Tma v mojom vnútri aj v mojich 

očach. Strašidelná tma. No zrazu sa na kon- 

ci tmy (ak má tma nejaké rozmery) rozsvie- 
tilo svetielko, také malé, že by ste si ho ani 
nevšimli, a predsa tam bolo. Približovalo sa, 
presvecovalo tmu. Potom som začl hlas, 
veľm slabý, nevedel som, či mužský alebo 
ženský, jednocuho hlas. Ako sa svetlo približova- 
lo, hlas silnel. Postupne som rozoznával, že 
nehovorí, ale spieva. Zo spevu sa šírilo teplo. 
Ten spev je nádherný, uvedomil som si, aj 
ked som nepoznal slová. Znela lahodne, ako- 
by spieval maličký vtáčik svoju najkrajšiu 
pesničku. Spev naplňal moje vnútro teplom. 
Spev silnel, až som mal pocit, že mi niekto 
spieva do ucha.

Svetlo a spev sa doplňali, Mäkké, žiarivé 

svetlo už zaplňalo takmer celý môj obzor. 

Spev krásnel, bola to najkrajšia pesnička, 
akú som kedy poèul. Zrazu sa stalo čosi ne- 
čakané. K spievajúcemu hlasu sa pridal dal- 
ší, neskôr další, postupne ich bol nekonečný 
zbor. Spievali a vkladali mi do srdca pokoj 
a lásku, silu, ktorá mi chýbala. Postupne 
som odpustil všetkým svojim nepriateľom. 
Žiarivosť svetla a nádheru spevu som už 
nevládal vydržať.
Vtom ma treslo po bruchu, niekoľko ráz.

Tahalo ma to naspäť  k životu, počul som 

čísi krik a panický strach v jeho hlase. Trha- 

lo mi dušu, že musím opustiť tento pokoj, 
ale podvolil som sa, nadýchol som sa a všet- 
ko sa vrátilo do normálneho života. Cítil 
som pokoj i novú silu do života. Otvoril som 
oči a zistil som, že ma vezú v sanitke a že 
všetci sú zo mňa vystrašení.
Potom som upadol do opätovného bezve- 
domia a zobudil som sa až na nemocniènom 
lôžku. Stálo okolo mòa plno ľudí, dokonca aj 
deti z detského domova, ktoré odišli. Aj ľu- 
dia, ktorých som v živote nevidel. Okolo 
postele plno kvetov a darčekov. Stále som 
však nevedel, čo sa stalo. Až neskôr som sa 
dozvedel, že som prekonal klinickú smrť. 



Ďakujem.