streda, 15. februára 2012

Svetlo v tme

Túto poviedku som napísal v roku 2007.
Vyhral som s ňou na súťaži medzi mladými spisovateľmi.
Mal som vtedy 13 rokov a ťažké srdce na svet.
Vtedy som možno trpel a svet sa mi zdal ako smutné a strašné miesto pre život ale dnes už chápem, že svet
nie je čiernobiely. Nie je len dobrý a zlý ale začal som cítiť tie tiene, tie tmavšie a bledšie miesta.
Prajem vám ničím nerušené čítanie.

 Bola veľmi tmavá noc. Jediné svetlo vydával mesiac. Bol práve v splne.
Kráčal som alejou stromov, ktoré vyzerali ako obri pri- 

chystaní na útok. No moje oči nevideli okrem 
cesty vôbec nič - boli zaslepené cieľom tejto 
noci. Bolo mi zima, čo podnietilo moju už aj 
tak dosť vynervovanú myseľ ešte viac nadá- 
vať  na okolitý svet. Zima silnela a silnela, 
vyčerpávala ma. Bol som na pokraji síl, ale 
už som sa tam nechcel vrátiť. A keby som sa 
aj vrátil, už by som aj tak nestihol prísť 
včas, takže mi nič iné nezostávalo, len ísť 
dalej. Zvuky som vnímal len povrchne, tak- 
mer vôbec.
Do svojho železného, ukrivdeného a po- 
nižovaného srdca už nikoho nevpustím. 
Mohla by z toho znova vzísť len nenávisť. 
Srdce bolo ňou preplnené, nepociťoval som 
v ňom žiadne pocity lásky a dobra. Rozmýš- 
ľal som nad svojím doterajším životom, aj 
nad životom v budúcnosti, nad svojím teraj- 
ším rozhodnutím odísť  z detského domova. 
Nemal som tam už nikoho blízkeho, nikoho, 
kto by mi mohol pomôcť. Všetci, ktorých som 
mal rád, už odišli, vlastne si ich zobrali ro- 
diny, no mňa nie. Zostal som tam s hrstkou 
svojich nepriatešov, ktorí mi neustále robili 
zle. Bili ma, šikanovali, vysmievali sa mi, 
hoci na tom boli rovnako ako ja. Odišiel som
odtiaľ, nehodlám sa tam vrátiť. Nikdy.
        

  Aleja stromov sa skončila a nasledovalo pole, 
ktoré sa v tejto víchrici nebezpečne 

skláňalo k zemi, mohlo by sa stať, že vietor 
poláme klasy a zmrazí ich zima. Hned za 
mestom bola dedinka, síce malá, ale určite 
ma tam niekto prichýli. Vpred. Všetku po- 
slednú silu som dal do behu, uháňal som, 
ako som mohol, vedom už cítil teplo domo- 
va, a kedsom videl, že z komínov sa valí 
dym, dodalo mi to trošku sily. V tom som si 
to uvedomil. V tom som si 
to uvedomil. Ked im poviem odkiaľ som, dajú

ma späť do detského domova. Naivná túž-
ba ... Sily ma už opustili a pred dedinou som
omdlel. 

Tma. Tma v mojom vnútri aj v mojich 

očach. Strašidelná tma. No zrazu sa na kon- 

ci tmy (ak má tma nejaké rozmery) rozsvie- 
tilo svetielko, také malé, že by ste si ho ani 
nevšimli, a predsa tam bolo. Približovalo sa, 
presvecovalo tmu. Potom som začl hlas, 
veľm slabý, nevedel som, či mužský alebo 
ženský, jednocuho hlas. Ako sa svetlo približova- 
lo, hlas silnel. Postupne som rozoznával, že 
nehovorí, ale spieva. Zo spevu sa šírilo teplo. 
Ten spev je nádherný, uvedomil som si, aj 
ked som nepoznal slová. Znela lahodne, ako- 
by spieval maličký vtáčik svoju najkrajšiu 
pesničku. Spev naplňal moje vnútro teplom. 
Spev silnel, až som mal pocit, že mi niekto 
spieva do ucha.

Svetlo a spev sa doplňali, Mäkké, žiarivé 

svetlo už zaplňalo takmer celý môj obzor. 

Spev krásnel, bola to najkrajšia pesnička, 
akú som kedy poèul. Zrazu sa stalo čosi ne- 
čakané. K spievajúcemu hlasu sa pridal dal- 
ší, neskôr další, postupne ich bol nekonečný 
zbor. Spievali a vkladali mi do srdca pokoj 
a lásku, silu, ktorá mi chýbala. Postupne 
som odpustil všetkým svojim nepriateľom. 
Žiarivosť svetla a nádheru spevu som už 
nevládal vydržať.
Vtom ma treslo po bruchu, niekoľko ráz.

Tahalo ma to naspäť  k životu, počul som 

čísi krik a panický strach v jeho hlase. Trha- 

lo mi dušu, že musím opustiť tento pokoj, 
ale podvolil som sa, nadýchol som sa a všet- 
ko sa vrátilo do normálneho života. Cítil 
som pokoj i novú silu do života. Otvoril som 
oči a zistil som, že ma vezú v sanitke a že 
všetci sú zo mňa vystrašení.
Potom som upadol do opätovného bezve- 
domia a zobudil som sa až na nemocniènom 
lôžku. Stálo okolo mòa plno ľudí, dokonca aj 
deti z detského domova, ktoré odišli. Aj ľu- 
dia, ktorých som v živote nevidel. Okolo 
postele plno kvetov a darčekov. Stále som 
však nevedel, čo sa stalo. Až neskôr som sa 
dozvedel, že som prekonal klinickú smrť. 



Ďakujem.



12 komentárov:

  1. Ešte som nečítala, určite prečítam. Follow už len za tie super komenty u mňa ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Na tvoj blog som narazial náhdone, básen som si prečítala celučičkú celú, jediné čo môžem povedať WOW! mimochdom som tvoj new follower (:

    OdpovedaťOdstrániť
  3. aaa to je tak úžasný..!!!
    moc se mi líbí tvůj blog!!!

    http://goldengrasszn.blogspot.com/

    OdpovedaťOdstrániť
  4. čudujem sa, že si mal tak málo rokov, keď si to napísal. talent ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ej Ej ja som nečakal toľko pozitívnych reakcíí. Berem to teda tak, že v písaní poviedok by som mal pokračovať :)Všetkým Vám dakujem za krásne komentáre a dúfam že sem ešte prídete. Ja som si vás tuším všetkých dal sledovať :D

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Wau dobrý :) V mezi 13-14 jsem taky napsala pár povídek, ale nikomu jsem je nikdy nedala přečíst :D Líbí se mi, že jsem po dlouhý době zas narazila na zajímavej blog ;) Těším se na další příspěvky.

    http://missnothingfashion.blogspot.com/

    OdpovedaťOdstrániť
  7. dřív jsem taky psala povídky :) krásný blog :))

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Určite v tom pokračuj :) Krásna poviedka...a tá fotka na konci je super..aj s tým originálnym tričkom :D :)

    OdpovedaťOdstrániť