Svetlo v tme

Túto poviedku som napísal v roku 2007.

Vyhral som s ňou na súťaži medzi mladými spisovateľmi.

Mal som vtedy 13 rokov a ťažké srdce na svet.

Vtedy som možno trpel a svet sa mi zdal ako smutné a strašné miesto pre život ale dnes už chápem, že svet

nie je čiernobiely. Nie je len dobrý a zlý ale začal som cítiť tie tiene, tie tmavšie a bledšie miesta.

Prajem vám ničím nerušené čítanie.

 Bola veľmi tmavá noc. Jediné svetlo vydával mesiac. Bol práve v splne.

Kráčal som alejou stromov, ktoré vyzerali ako obri pri- 

chystaní na útok. No moje oči nevideli okrem 

cesty vôbec nič - boli zaslepené cieľom tejto 

noci. Bolo mi zima, čo podnietilo moju už aj 

tak dosť vynervovanú myseľ ešte viac nadá- 

vať  na okolitý svet. Zima silnela a silnela, 

vyčerpávala ma. Bol som na pokraji síl, ale 

už som sa tam nechcel vrátiť. A keby som sa 

aj vrátil, už by som aj tak nestihol prísť 

včas, takže mi nič iné nezostávalo, len ísť 

dalej. Zvuky som vnímal len povrchne, tak- 

mer vôbec.

Do svojho železného, ukrivdeného a po- 

nižovaného srdca už nikoho nevpustím. 

Mohla by z toho znova vzísť len nenávisť. 

Srdce bolo ňou preplnené, nepociťoval som 

v ňom žiadne pocity lásky a dobra. Rozmýš- 

ľal som nad svojím doterajším životom, aj 

nad životom v budúcnosti, nad svojím teraj- 

ším rozhodnutím odísť  z detského domova. 

Nemal som tam už nikoho blízkeho, nikoho, 

kto by mi mohol pomôcť. Všetci, ktorých som 

mal rád, už odišli, vlastne si ich zobrali ro- 

diny, no mňa nie. Zostal som tam s hrstkou 

svojich nepriatešov, ktorí mi neustále robili 

zle. Bili ma, šikanovali, vysmievali sa mi, 

hoci na tom boli rovnako ako ja. Odišiel som

odtiaľ, nehodlám sa tam vrátiť. Nikdy.

        

  Aleja stromov sa skončila a nasledovalo pole, 
ktoré sa v tejto víchrici nebezpečne 

skláňalo k zemi, mohlo by sa stať, že vietor 

poláme klasy a zmrazí ich zima. Hned za 

mestom bola dedinka, síce malá, ale určite 

ma tam niekto prichýli. Vpred. Všetku po- 

slednú silu som dal do behu, uháňal som, 

ako som mohol, vedom už cítil teplo domo- 

va, a kedsom videl, že z komínov sa valí 

dym, dodalo mi to trošku sily. V tom som si 

to uvedomil. V tom som si 

to uvedomil. Ked im poviem odkiaľ som, dajú

ma späť do detského domova. Naivná túž-
ba ... Sily ma už opustili a pred dedinou som
omdlel. 

Tma. Tma v mojom vnútri aj v mojich 

očach. Strašidelná tma. No zrazu sa na kon- 

ci tmy (ak má tma nejaké rozmery) rozsvie- 

tilo svetielko, také malé, že by ste si ho ani 

nevšimli, a predsa tam bolo. Približovalo sa, 

presvecovalo tmu. Potom som začl hlas, 

veľm slabý, nevedel som, či mužský alebo 

ženský, jednocuho hlas. Ako sa svetlo približova- 

lo, hlas silnel. Postupne som rozoznával, že 

nehovorí, ale spieva. Zo spevu sa šírilo teplo. 

Ten spev je nádherný, uvedomil som si, aj 

ked som nepoznal slová. Znela lahodne, ako- 

by spieval maličký vtáčik svoju najkrajšiu 

pesničku. Spev naplňal moje vnútro teplom. 

Spev silnel, až som mal pocit, že mi niekto 

spieva do ucha.

Svetlo a spev sa doplňali, Mäkké, žiarivé 

svetlo už zaplňalo takmer celý môj obzor. 

Spev krásnel, bola to najkrajšia pesnička, 

akú som kedy poèul. Zrazu sa stalo čosi ne- 

čakané. K spievajúcemu hlasu sa pridal dal- 

ší, neskôr další, postupne ich bol nekonečný 

zbor. Spievali a vkladali mi do srdca pokoj 

a lásku, silu, ktorá mi chýbala. Postupne 

som odpustil všetkým svojim nepriateľom. 

Žiarivosť svetla a nádheru spevu som už 

nevládal vydržať.

Vtom ma treslo po bruchu, niekoľko ráz.

Tahalo ma to naspäť  k životu, počul som 

čísi krik a panický strach v jeho hlase. Trha- 

lo mi dušu, že musím opustiť tento pokoj, 

ale podvolil som sa, nadýchol som sa a všet- 

ko sa vrátilo do normálneho života. Cítil 

som pokoj i novú silu do života. Otvoril som 

oči a zistil som, že ma vezú v sanitke a že 

všetci sú zo mňa vystrašení.

Potom som upadol do opätovného bezve- 

domia a zobudil som sa až na nemocniènom 

lôžku. Stálo okolo mòa plno ľudí, dokonca aj 

deti z detského domova, ktoré odišli. Aj ľu- 

dia, ktorých som v živote nevidel. Okolo 

postele plno kvetov a darčekov. Stále som 

však nevedel, čo sa stalo. Až neskôr som sa 

dozvedel, že som prekonal klinickú smrť. 

Ďakujem.