štvrtok, 31. mája 2012

zo školských lavíc

Učiteľka s ryšavými vlasmi vstupuje do triedy s množstvom zošitov a fasciklov. Na okamih zastaví a snaží sa usporiadať si myšlienky. Malá Anička, ktorú škodoradostní spolužiaci  vďaka je miernej nadváhe nazvali "guľka", jej pribehne na pomoc. Učiteľka po ťažkej noci s manželom precitne až ked jej Anička vytrhne všetko z ruky a trieli k stolu. Nasadí svoj typický výraz a aj ona kráča vyrovnane ku katedre. Deti na ňu upierajú svoje malé ospalé očká.
-Detičky zoberieme si čisté papieriky a perá. Všetko dáme z lavice dolu aby vás to nevyrušovalo. Napíšeme si diktátik. Tešíte sa? Ja viem, že nie. Anička ty sa nerátaš!
Anička, ktorá sa s úsmevom hlásila a držala mäsitú ručku hore sklamane sklopila zrak a ruku trápne vrátila na kolená.
- Preto som vám pripravila na dnes malé prekvapenie, ten kto  napíše diktát bez chyby dostane nielen motýlika do žiackej, ale aj jablčkový koláč, ktorý upiekla včera moja babka.
Deti prejavili aspoň nejaký záujem a po triede sa rozprúdil vzrušený šepot. Ryšavá učiteľka neváhala a začala diktovať. Diktovala text z knihy, ktorá svojimi neprirodzenými a archaickými formuláciami vyvoláva odpor už v nej samotnej, nieto v deťoch tejto podľa nej stratenej generácie. Deti boli poslušné, lebo videli ako sa pani učiteľka tvári. A keď sa minule takto tvárila pár z nich si to odskákalo. Aj keď boli fyzické tresty zakázané, často učiteľkám nič iné pre zachovanie poriadku nezostávalo. Ked dočítavala poslednú vetu zrazu sa čosi zmenilo a učiteľke sa na krku zježili jemné chĺpky. Jednému zo žiakov sa šmyklo pero a zranilo spolusediacu. Tá prenikavo zvrieskla a krehký pokoj v triede skončil ako keď, zfúknete domček z karát. Deti sa buď smiali alebo vrieskali spolu s Betkou. Učiteľka dobehla k nej a snažila sa ju utíšiť, dievča plakalo pretože zrazu jej z ranky na ruke začala divo striekať krv. Učiteľka až vtedy pochopila, čo jej Betkini rodičia vysvetlovali pod nezrážanlivosťou krvi. Začala konať chladne, zobrala teraz už plačúcu Betku za druhú ruku. Tej hlupani Aničke, čo jej tak napadne pripomínala seba v jej rokoch, prikázala postrážiť spolužiakov. Tá sa s neskrývanou radosťou posadila na jej miesto ihneď ako odišla. Bežali chodbou do kabinetu, ked si ryšava učiteľka, spomenila že si zabudla tie poondiate kĺúče v triede. Zúfalo začala klopať, či tam nejaká z jej prispatých kolegýň nezostala. Na jej prekvapenie jej otvorila najstrašia Marika. Tá keď zbadala krv, znenazdajky odpadla. V strede dverí sa skvelo jej objemné staré telo, natiahnuté v priliehavom ružovom overale. Učiteľka ju s Betkinou pomocou odvalili. Vehementne otvárala šuflíky, kde ako dúfala by mohly byť nejaké obväzy. Keď našla jeden z roku 500, otocila sa, že jej to obviaže ale zbadala, že v kabinete okrem rozvalenej Mariky nikto nie je. Jej chladná hlava v tom momente vypovedala funkciu. Panicky sa rozkričala a zutekala po chodbe, sledujúc krvavú stopu. Dvere tried sa prudko otvárali a pchali sa do nich odfarbené hlavy zvedavých učiteliek. Počas behu sa jej odlomil opätok z jej nových šteklov. V hnusných, neónovožltých, módných topánkach sa čaptala chodbou až kým ich s nervami neodhodila do modrého koša, v ktorej sa skrývali nezjedené desiaty. Vbehla do triedy v ktorej sa práve odohrávalo peklo na zemi. Anička polonahá tancovala na lavici, ktorá vrzgala pod jej váhou. Na zemi behal asi tucet bielych myší. Chlapci stali okolo Aničky a vesele popiskovali a pokrikovali neslušné frázy ako:
-No poď dievča, ukáž čo v sebe máš.
Učiteľka nikdy nechápala z kade také reči majú. Dievčatá stáli na parapete pri otvorených oknách a zborvo pišťali a hádzali nehápavé pohľady na Aničku. Učiteľka pohľadom hľadala krvácajúcu Betku.
Keď k nej dobehol malý Marek a z tašky vybral jednolitrovú vodku z Lidla a cigarety v mäkkom obale.
-Pani učiteľka, toto vám pomôže. Moji rodičia toho majú veľa asi im to nebude chýbať. Vždy keď prídu z roboty tak ich nájdem rozvalených na gauči s týmito podľa nich dospeláckymi liečikmi.
Učiteľka chvíľu váhala, no potom otvorila fľašku a poriadne si odpila. Zavrela oči, narátala do 10. Náhle ich otvorila a strelila malému nezbedníkovy po hube. Všetky deti zostali ako prikované. Anička zatiaľ zahanbene zliezla z lavice a od chlapca, ktorý si to nevšimol, vytrhla svoje flitrované tričko.
Ryšavá učiteľka zachraňovala situáciu
-Takže deti teraz mám len dve možnosti. Buď vás všetkých nechám po škole a komplet všetci dostanete dvojky zo správania alebo sa zahráme takú hru.
Anička:
-A akú hru, pani učiteľka?
-Takú, že keď nebudeš ticho, tak tvojej maminke poviem čo si tu stvárala.
-Ale ja...
-Žiadne ale!
Zvrieskla učiteľka
-Na všetko čo sa tu udialo, pekne zabudneme. Posadáme si do kruhu a pekne vypijeme tento liečik.
Pričom ukázala na fľašku.
-Tak čo deti? Súhlasíte? Zahráme si nejaké hry a uvidíte ako vám to bude páčiť.
Deti pekne zborovo súhlasili.
- No vynikajúco, teraz vyhoďte tie myši z okna a poupratujte to tu troška.
Deti vyskočili a všetko dali do poriadku.
Potom si posadali do kruhu, učiteľka zaujala svoje miesto. Dotiahla vodku a postupne ju podávala dokola. Deti sa najprv škerili, ale keď už prešlo asi druhé kolo ich prvotná ostýchavosť sa stratila, začali sa smiať a kričať na plné hrdlo. Učiteľka si v prúde zábavy zapálila a cez okno odhodila dohorok.
A tak sa smiali, hrali človeče, twister ked zrazu do triedy vošla Betka s obviazanou rukou v sprievode s riaditela. Ryšavá učiteľka rýchlo schovala flašku a deti, ktoré sa spýtavo na ňu pozerali, upozornila prstom na perách aby čušali. Deti poslúchli a synchronizovane posadali.
Riaditeľka:
-Nesiem ti tuto Alžbetku, došla za mnou s plačom, že ju niekto porezal a vy ste jej to nevedeli ošetriť plus kolegyne sa sťažujú na hluk z vašej triedy. Pani
Višnoská požadujem od Vás adekvátne vysvetlenie.
Pani Višňovská začala najprv pomaly, ale potom pridala na suverenite.
-Pán riaditeľ absolútne neviem o čom hovorite. My sme tu s deťmi písali diktát keď sa Betka vypýtala na záhod. Tak som jej to dovolila a Betka sa nevracala tak som si myslela, že vykonava veľkú potrebu s prepačením. Deti no ták povedzte, že to bolo tak.
Deti zborovo zaspievali Áno.
Riaditeľ skúmavo pozrel na Betku a tá zas na učitelku, ktorá na ňu výstražne zazerala.
Betka:
-Áno pán riaditeľ, bolo to tak ja som sa len hanbila priznať, že som sa porezala na toaleťaku.
Deti vybuchli smiechom a aj učiteľka sa potmehúdsky usmiala.
Riaditel:
- Dobre deti verím vám, ale nech sa to už neopakuje a nabuduce pani Visňovska nikoho nepúšťajte na toaletu počas hodiny.
Anicka:
- Ale to by sme sa pocikali alebo horšie...
Deti sa opäť rozosmiali a riaditeľ hoci sa prísne pozeral sa usmial tiež.
Odišiel z triedy bez slova za rehotu malých špuntov.
Pani Višňovskä:
-Tak čo deti dopíšeme si ten diktátik?
Deti sa zľakli a začali hlasito protestovať.
- Robím si prču, pokračujeme ďalej.
A tak sa vsetci spoločne smiali a o cvhíľu zazvonil zvoniec. Deti sa pobalili a každé jedno dalo učitelke pusu a sľub, že nikto sa o ničom nedozvie. Anicka sa vygúľala z triedy posledná a pani učitelka v triede osamela. Najprv sa len prihlúplo usmievala, potom sa na plné hrdlo rozosmiala. Poupratovala, zavrela okná a so smiechom vybehla von z triedy. V kabinete oživovali starú učiteľku, ktorä bola v šoku a na všetko zabudla. Po ceste zo školy zahodila fľasu aj krabičku a z auta odkývala riaditeľovi, ktorý práve nakladal do kufra.
Vyrazila do ulíc a na tento deň nikdy nezabudla.
Vsetkym prajem najkrajsi deň deti, pre mna posledný. Ľúbim Vás a pomáhame vám.
vdiv>


streda, 15. februára 2012

Svetlo v tme

Túto poviedku som napísal v roku 2007.
Vyhral som s ňou na súťaži medzi mladými spisovateľmi.
Mal som vtedy 13 rokov a ťažké srdce na svet.
Vtedy som možno trpel a svet sa mi zdal ako smutné a strašné miesto pre život ale dnes už chápem, že svet
nie je čiernobiely. Nie je len dobrý a zlý ale začal som cítiť tie tiene, tie tmavšie a bledšie miesta.
Prajem vám ničím nerušené čítanie.

 Bola veľmi tmavá noc. Jediné svetlo vydával mesiac. Bol práve v splne.
Kráčal som alejou stromov, ktoré vyzerali ako obri pri- 

chystaní na útok. No moje oči nevideli okrem 
cesty vôbec nič - boli zaslepené cieľom tejto 
noci. Bolo mi zima, čo podnietilo moju už aj 
tak dosť vynervovanú myseľ ešte viac nadá- 
vať  na okolitý svet. Zima silnela a silnela, 
vyčerpávala ma. Bol som na pokraji síl, ale 
už som sa tam nechcel vrátiť. A keby som sa 
aj vrátil, už by som aj tak nestihol prísť 
včas, takže mi nič iné nezostávalo, len ísť 
dalej. Zvuky som vnímal len povrchne, tak- 
mer vôbec.
Do svojho železného, ukrivdeného a po- 
nižovaného srdca už nikoho nevpustím. 
Mohla by z toho znova vzísť len nenávisť. 
Srdce bolo ňou preplnené, nepociťoval som 
v ňom žiadne pocity lásky a dobra. Rozmýš- 
ľal som nad svojím doterajším životom, aj 
nad životom v budúcnosti, nad svojím teraj- 
ším rozhodnutím odísť  z detského domova. 
Nemal som tam už nikoho blízkeho, nikoho, 
kto by mi mohol pomôcť. Všetci, ktorých som 
mal rád, už odišli, vlastne si ich zobrali ro- 
diny, no mňa nie. Zostal som tam s hrstkou 
svojich nepriatešov, ktorí mi neustále robili 
zle. Bili ma, šikanovali, vysmievali sa mi, 
hoci na tom boli rovnako ako ja. Odišiel som
odtiaľ, nehodlám sa tam vrátiť. Nikdy.
        

  Aleja stromov sa skončila a nasledovalo pole, 
ktoré sa v tejto víchrici nebezpečne 

skláňalo k zemi, mohlo by sa stať, že vietor 
poláme klasy a zmrazí ich zima. Hned za 
mestom bola dedinka, síce malá, ale určite 
ma tam niekto prichýli. Vpred. Všetku po- 
slednú silu som dal do behu, uháňal som, 
ako som mohol, vedom už cítil teplo domo- 
va, a kedsom videl, že z komínov sa valí 
dym, dodalo mi to trošku sily. V tom som si 
to uvedomil. V tom som si 
to uvedomil. Ked im poviem odkiaľ som, dajú

ma späť do detského domova. Naivná túž-
ba ... Sily ma už opustili a pred dedinou som
omdlel. 

Tma. Tma v mojom vnútri aj v mojich 

očach. Strašidelná tma. No zrazu sa na kon- 

ci tmy (ak má tma nejaké rozmery) rozsvie- 
tilo svetielko, také malé, že by ste si ho ani 
nevšimli, a predsa tam bolo. Približovalo sa, 
presvecovalo tmu. Potom som začl hlas, 
veľm slabý, nevedel som, či mužský alebo 
ženský, jednocuho hlas. Ako sa svetlo približova- 
lo, hlas silnel. Postupne som rozoznával, že 
nehovorí, ale spieva. Zo spevu sa šírilo teplo. 
Ten spev je nádherný, uvedomil som si, aj 
ked som nepoznal slová. Znela lahodne, ako- 
by spieval maličký vtáčik svoju najkrajšiu 
pesničku. Spev naplňal moje vnútro teplom. 
Spev silnel, až som mal pocit, že mi niekto 
spieva do ucha.

Svetlo a spev sa doplňali, Mäkké, žiarivé 

svetlo už zaplňalo takmer celý môj obzor. 

Spev krásnel, bola to najkrajšia pesnička, 
akú som kedy poèul. Zrazu sa stalo čosi ne- 
čakané. K spievajúcemu hlasu sa pridal dal- 
ší, neskôr další, postupne ich bol nekonečný 
zbor. Spievali a vkladali mi do srdca pokoj 
a lásku, silu, ktorá mi chýbala. Postupne 
som odpustil všetkým svojim nepriateľom. 
Žiarivosť svetla a nádheru spevu som už 
nevládal vydržať.
Vtom ma treslo po bruchu, niekoľko ráz.

Tahalo ma to naspäť  k životu, počul som 

čísi krik a panický strach v jeho hlase. Trha- 

lo mi dušu, že musím opustiť tento pokoj, 
ale podvolil som sa, nadýchol som sa a všet- 
ko sa vrátilo do normálneho života. Cítil 
som pokoj i novú silu do života. Otvoril som 
oči a zistil som, že ma vezú v sanitke a že 
všetci sú zo mňa vystrašení.
Potom som upadol do opätovného bezve- 
domia a zobudil som sa až na nemocniènom 
lôžku. Stálo okolo mòa plno ľudí, dokonca aj 
deti z detského domova, ktoré odišli. Aj ľu- 
dia, ktorých som v živote nevidel. Okolo 
postele plno kvetov a darčekov. Stále som 
však nevedel, čo sa stalo. Až neskôr som sa 
dozvedel, že som prekonal klinickú smrť. 



Ďakujem.